More sa prelieva z priplytkej vane len idea povieva vo vetre zmätene Spisujem správu o škodovom stave pozorujúc váhu so snami v práve Schránku ti plním červenou vôňou diaľavu nevidím dýcham prítomnosťou Hľadám lamantíny kdesi sa túlajú svet je bez nich iný farby sa strácajú

Plody trpkých rozhodnutí čakajú, kto skôr uletí v poli tratí kto sa stratí či si skratkou cestu skráti Aj napriek vlastnej nevôli až čas si neskôr odhalí čistých a tých, čo povstali i komu dobré karty zostali Naraz som nami dozrela o chvíľu je tu zas nedeľa bude treba deliť chleba nôž máš, len to som chcela

Čo ak už slnko nevyjde a vtáky prestanú spievať? Čo ak sa zázrak nestane a prestaneš ma potrebovať? Čo ak sa svet dotočí a magnetizmus zmizne? Čo ak ti zídem z očí a rovnako aj z mysle? Čo ak dotečú aj rieky a moria naraz vyschnú? Čo ak nevyjdeš mi vústrety a obe srdcia stíchnu? Čo ak zhasnú hviezdy a púšte budú z lesov? Čo ak zmažeš Navždy a ruky stratia domov? […]

Skúmam nás v čom je to spojivo Vnímam nás pod chvíľou priživo Kreslím nás slnkom aj farebne Hladím nás žiješ si vo mne Poznám nás z ďalšieho života Čítam nás si celý ako ja Obdivujem Ťa aký si čarovný Milujem Ťa a to sa nestratí