Brehom si sedia čakajú na večnosť nič nepovedia skúmajú rozpustnosť pozorujúc hladinu prehltnutých slov myšlienkami rušia kontúry včerajškov Listami si halia priostré svedomie pokiaľ sa obrátia a všetko bude skutočné

Mená, tie pravé ukryté v tráve rozmrznú práve keď ich nečakáme a ďalší v rade berie to zdravé čo ledva máme kým sme na hrane otázkou zaspávame na čo sa hráme?

Kradnem farby dúham skresľujem a dúfam v sladkohladké mesiace mlčanie v nás ležiace očakáva svoju chvíľu znásobujúc snami príchuť zlepuje nás do kopy len dvoje zelené stopy zanecháva na dne duší a nikto cudzí netuší že diaľkami sa tavia kovy kým nám zľahka pletieš NOVÝ